creative-site.blog.cz
GraphicsPhotographyLiteraturecreative-site.blog.czcreative-site.blog.czPhoto ExhibitionThe Best Writercreative-site.blog.czcreative-site.blog.czArt Historycreative-site.blog.czcreative-site.blog.cz

Gaštanové dvojčatá-1.kapitola

24. prosince 2009 v 20:08 | Baja |  Gaštanové dvojčatá
Nad ulicami Bystričky pri Martine sa vznášalo večerné šero, ktoré pretínali svetlá z blikajúcich pouličných lámp. Hoci bolo len pár minút po siedmej hodine, naša ulica bola ľudoprázdna. Hľadiac z okna som videla pár vysvietených okienok na starých i nových domoch. Cez drevené ploty si predierali cestu temné siluety nočných tvorov - zrejme mačiek a psov.
"Julka, tá večera...!" Opäť ma napomenul ockov prísny hlas a tak som sa otočila späť k tanieru.
Sedeli sme v menšej, drevom obloženej kuchyni. V kozube pukotal oheň, ktorý zohrieval a osvetľoval celú miestnosť. Bolo tu príjemne, no cítila som sa akási nesvoja.
"Stalo sa niečo?" Spýtala sa ma Iva, akoby vycítila, že niečo nie je v poriadku.
To bude to puto medzi dvojčatami. Pomyslela som si.
"Nie, ja len... nie som hladná." Zaklamala som, no bola som si istá, že jej takáto odpoveď nestačí.
Poďakovala som sa za večeru, odložila som zo stola špinavý riad a vošla som do vstupnej haly. Teda ak sa to dá nazvať halou... Chvíľu mi trvalo kým som sa v našom novom príbytku zorientovala a našla schody. Vyštverala som sa po nich, pričom mi staré drevo praskalo pod nohami a chvíľkami som sa bála, že svoj štvrtý deň strávený na dedine zavŕšim naozaj ukážkovým pádom. Ako sa poznám, bolo by to dosť možné.
Keď som dosiahla vrchol, zamierila som do svojej izby. Áno, mojej vlastnej izby! Dvere už boli poodchýlené, tak som ich len potisla a vošla dnu.
Naskytol sa mi pohľad na bojisko po tretej svetovej. A to som si myslela, že keď budem mať izbu sama, budem mať aj väčší poriadok. Omyl!
Odtisla som od seba zopár poloprázdnych škatúľ a kufrov, ktoré som ešte nestihla úplne vybaliť a zamierila som k balkónu - jednej z vecí, pre ktorú ockovi zošedivelo pár ďalších vlasov. Súboj medzi mnou a Ivou trval celé dva dni, ale viete ako sa hovorí: "Dobro vždy zvíťazí nad zlom".
S námahou som otvorila balkónové dvere a nechala som do izby prúdiť čerstvý, no mrazivý vzduch. Po chvíli som začula buchot a následné klopanie na moje dvere.
"Smiem vojsť?" Ozvala sa Iva prekvapujúco ustarosteným hlasom.
"Jasné..." Zvolala som takmer okamžite, usadila som sa na stoličku a začala som sa na nej krútiť.
"Si na tom horšie ako som si myslela." Zasmiala sa a rukou ma zabrzdila.
Prešla k mojej posteli, pričom skoro prevalcovala stojan s plátnom a usadila sa do tureckého sedu.
"Ak mi s tým stojanom niečo spravíš, vezmem si tvoj." Pohrozila som jej.
Maľovanie... Naša celoživotná vášeň. Je to činnosť, ktorej sa dokážeme venovať naozaj celé hodiny a navzájom si pri nej pomáhame. Nechcem sa príliš chváliť, ale osobne si myslím, že je to jedna z mála vecí, v ktorých vynikám viac ako moje bláznivé dvojča.
"Tak... Čo ťa sem privádza?" Spýtala som sa jej, no odpoveď som si už dávno vydedukovala sama.
"Tvoje zvláštne správanie. Stalo sa niečo?" Spýtala sa so záujmom až ma toľká pozornosť zaskočila.
"A nepokúšaj sa ma oklamať! Dobre vieš, že je to nemožné." Dodala rýchlo s náznakom výsmechu a ja som si, čuduj sa svete, vydýchla. Chápete, niektorí ľudia veria, že mimozemšťania naozaj existujú...
Hoci si s Ivou často skáčeme do vlasov i pre obyčajné maličkosti, máme výborný súrodenecký vzťah a som zaň vďačná. Môžem sa jej kedykoľvek vyrozprávať a takisto ona mne. Je veľmi málo vecí, ktoré som si doposiaľ nechala pre seba. Koniec koncov, každý človek potrebuje mať svoje tajomstvá, ktoré mu dodajú pocit výnimočnosti.
Keďže pred sestrou nemám čo skrývať a v podstate sa nič strašné nestalo, nadýchla som sa a so smútkom v hlase som jej začala rozprávať o svojich útrapách.
"Chýbajú mi... Všetci priatelia mi veľmi chýbajú a ja netuším, kedy ich opäť uvidím. Viem, moderná technológia dnes dokáže zázraky, ale žiadna webkamera nedokáže nahradiť pocit skutočnej blízkosti človeka."
S vedomím, že to moja sestra chápe, som zdvihla zrak k jej tvári a na okamih sme si jedna druhej hľadeli do gaštanovo - hnedých očí.
Iva mlčky prikývla. "Mňa však trápi ešte jedna vec." Ozvala sa posmutnelo.
"Mama."
Zmrazujúca ozvena posledného slova ma prudko zasiahla. Naprázdno som preglgla a so sklopeným zrakom som sa pohrúžila do spomienok.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Aléééx *-* | Web | 24. prosince 2009 v 20:19 | Reagovat

Ahoj :) mna na blogu je bleskovka :) a bola by som velmi rada as by si sa zapojila :P ...plomííín ze otravujem :)

2 EmM | Web | 25. prosince 2009 v 23:23 | Reagovat

páči sa mi to ;)........takže pokračovanie .P

3 Bree | Web | 26. prosince 2009 v 11:09 | Reagovat

Mám rada zposob, akým popisuješ také veci, ako je ulica, nad ktorou sa vznáša tma...sa mi to velmi páči :) A ten koniec bol úprimný a dá sa povedať tajomný. Teším sa na dalšie pokračovanie ;)

4 Nellie | Web | 28. prosince 2009 v 11:37 | Reagovat

aj mne sa to páči, dobre sa to číta (:
ďalšiu (:

5 Lunuška | Web | 29. prosince 2009 v 19:23 | Reagovat

Jééj! To je dobré! Milujem všetky možné príbehy a poviedky o dvojčatách! Pokračko! :)

6 Arya | 9. července 2011 v 21:20 | Reagovat

Zaujímavé, dopíšeš ešte pokračovanie? Som zvedavá čo sa stalo ich mame.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 
creative-site.blog.cz
creative-site.blog.czcreative-site.blog.cz
creative-site.blog.cz